luni

„Keď mi poviete, že ma milujete, odmietnem vás. Naozaj vám nechcem ublížiť, ale neprechovávam k vám také vrúcne city, ako vy ku mne. Prosím vás odíďte!“ Riekla Amélia a znova si sadla na stoličku. Bol jeden z tých horúcich letných večerov, keď by každý dal všetko za to, aby sa pohol čo i len lístoček na strome. Slnko práve zapadalo, no svetlo ešte bolo. Mramorové steny, ktoré obkolesovali dievčinu a mladého muža, zo seba vyžarovali chlad a tajomno. Svetlo do domu vôbec neprenikalo. Všade bolo šero. Na oknách viseli ťažké, zaprášené, gobelínové závesy a na stenách obrovské neforemné obrazy. Dom bol veľký s množstvom izieb, ktoré už dlho nikto nepoužíval. Všetky chodby boli prázdne, tiché. Dakedy to tak však nebolo. Vtedy tento dom prekvital, bol krásny, jasný, prepychový a každý týždeň sa v ňom poriadali veľkolepé večierky.

„Vravím odíďte!“ Nástojila Amélia a ukázala rukou na dvere. Muž sa však vôbec nepohol. Strnulo stál a nervózne v rukách žmolil klobúk. Bol vysoký, urastený, a hustými čiernymi, mierne kučeravými vlasmi dlhými po plecia. Tvár, ktorú teraz pokrývala červeň, mal hladkú, bez jedinej jazvičky, čo bolo v tejto dobe veľmi nezvyčajné. Všade sa bojovalo. Či už na fronte alebo len tak, zo zábavy, medzi ľuďmi. Jasne zelené oči upieral do zlostne zvraštenej tváre ženy, ktoré ho práve odmietla. Nos mal rovný a ústa tenké, krásne tvarované. Keď sa usmial, odhalil rad rovných zubov. No teraz sa neusmieval. Tak dlho ukrýval tie hlboké city, no nemohol sa prinútiť vyznať svoju lásku. Povedať žene, ktorú miloval od chvíle, keď ju videl ako vystupuje z koča v sprievode dvoch malých šarvancov, že s ňou chce stráviť zvyšok svojho života. A keď sa konečne odhodlal, čakal ho úder pod pás. Ani nevedel, prečo nemohol odísť.

„Pán Shirley, prosím vás.“ Znova zopakovala Amélia a skúmavo sa mu zahľadela do očí. Tak rada by ho bola objala. Ľúbila ho. Veľmi. No nemohla riskovať, že by ho odsúdili tak ako ju. Vyhnali z mesta a izolovali. Do očí sa jej tisli slzy. Pleť, dakedy tak pružná a opálená od prechádzok po slnkom zaliatej krajine, nadobudla sivastú farbu a zjavilo sa na nej množstvo utrápených vrások. Už mu nedokázala odolať. Prosiť ho, aby odišiel, ju stálo priveľa síl. Silno stisla hebké pery a odvrátila zrak, aby nezahliadol slzu, ktorá jej stekala po líci. Shirley však vycítil strach a bolesť, s ktorou ho odmietala. Pristúpil bližšie a vzal jej tvár do rúk. Amélia sa na neho prekvapene pozrela. Prameň zlatých vlasov jej padal do veľkých uslzených modrých očí. Už ďalej nemohla. Vytrhla sa mu a vstala.

„Vravela som odíďte!“ Skríkla a rozbehla sa k oknu. Nevydržala dlhšie ukrývať to, po čom tak veľmi túžila. Hlasno sa rozvzlykala.

„Neľúbim vás! A nikdy nebudem! Vy ste pre mňa iba obyčajný sluha! Poskok! Už len pomyslenie na to, ako vás bozkávam, vo mne vyvoláva zhnusenie! Triašku! Okamžite vypadnite a už sa tu nikdy neukazujte! Nechce o vás už nič počuť! Zabudnite ne mňa a na všetko, čo sa medzi nami stalo! Ihneď!“ Hlas, ktorým mu tak rada šepkávala nežné slová, sa jej zlomil. Vyčerpane klesla na zem a celá sa triasla od nezadržateľného plaču. Nastalo ticho. Tá vrúcna láska, ktorá ich k sebe dakedy tak pútala, ich teraz rovnako silno oddeľovala.

 

 

 

Presne pred rokom zastavil pred hostincom Murphyho veľký koč, z ktorého vykukovala blond hlava malého chlapca. Modré oči zvedavo upieral na okoloidúcich a doširoka sa usmieval.

„Amy! Amy! Sme tu!“ Veselo vykrikoval a snažil sa otvoriť dvere, ktoré mu bránili v spoznávaní nového. Zrazu ho však čiasi ruka vtiahla nazad do koča. Nachvíľu zostalo ticho, kým kočiš zoskočil a otvoril dvere, v ktorých sa zjavila strieborná črievička, potom malá hebká rúčka a nakoniec sa vynorila celá postava mladej dievčiny. Pomaly zostupovala po schodíkoch a keď sa postavila na zem, zhlboka sa nadýchla.

„Deti, poďme!“ Zakričala a s kufrom v ruke odchádzala do hostinca. Akonáhle vstúpila dnu, hudba prestala hrať a všetci, čo tam sedeli, užasnuto hľadeli na ňu a dve malé deti, ktoré sa jej obtočili okolo nôh. Šum utíchol.

„Anjel.“ Zašepkal najbližšie sediaci pán a s pivom v ruke sa zošuchol pod stôl. Dievča sa pohlo smerom k barovému pultu. Sadlo si na stoličku, pritiahlo si k sebe deti a rozhliadlo sa vôkol seba. Medzitým sa všetko vrátilo k normálu a v hostinci bolo znova rušno. Všade bolo veľa dymu. Tak veľa, že by sa dal krájať. Už po chvíli z neho štípali oči. Ale ľudia tu v meste boli na to už zvyknutí. Fajčenie bolo u nich takou samozrejmosťou ako jedenie rannej omelety so slaninou. Množstvo stolov sa prehýbalo pod ťarchou alkoholu a popolníkov so zapálenými cigarami. Na pódiu stálo niekoľko polonahých tanečníc, ktoré bez ostychu koketovali s opitými, nenásytne vyzerajúcimi chlapmi.

„Volám a Amélia de Gust.“ Predstavila sa a podala ruku barmanovi. Potom si vybrala z kabelky kapesník a pretrela si oči. „Z tohto vzduchu mi trocha slzia.“ Rozpačito sa usmiala a to isté spravila deťom.

„Myslím, že toto okolie nie je vhodné pre dámu. A ani pre deti.“ Odmerane zachrapčal barman a premeral si ju od hlavy po päty. „Čo tu vlastne robíte?“

„Myslím, že vás do toho nič nie je.“ Uštipačne odpovedala, no keď si všimla dotknutie v jeho tvári, dodala: „Prepáčte. Máme za sebou dlhú cestu a sme unavení. Neviete náhodou o nejakom mieste, kde by sa dalo ubytovať na pár dní?“

„Neďaleko odtiaľto je hotel. Tam prenajímajú izby na neurčitý čas.“ Ozvalo sa Amélii spoza chrbta. Okamžite sa zvrtla a pozrela do tváre mužovi, ktorý sa doširoka usmieval.

„Som Jack. Jack Shirley. S vaším dovolením by som vás tam rád odprevadil.“ Amélia sa zamyslela, no po chvíli stisla pery a zdvorilo povedala: „Ďakujem pán Shirley, ale cestu nájdem aj sama. Dovidenia.“ Potom pomaly vstala, zobrala do ruky kufor a odišla aj s deťmi preč. Vonku jej ho však čiasi ruka vytrhla.

„Prepáčte madam, ale neviem, čím som sa previnil, že ste tak rázne odmietli moju spoločnosť. Nepáčim sa vám snáď?“

„Pán Shirley..“ Šepla Amélia a keď cítila, ako sa jej do tváre hrnie červeň, odvrátila zrak. „Nie, ja len nedôverujem ľuďom ako ste vy.“

„Ako som ja?“ Zarazil sa a snažil sa zachytiť jej pohľad.

„No, áno.“ Prikývla a zobrala si svoj kufor nazad. Pomaly kráčali vedľa seba. On na pravej strane a deti na ľavej. Vonku sa už zmrákalo, slnko zapadalo a celé okolie zalievala červeň jeho slabých lúčov. Ľahký vánok odvieval prach z cesty a osviežoval tváre prácou zmorených ľudí. Prechádzali okolo nich a nepovedali ani slovo. Nik si nevšimol, že do mesta prišla nové rodina, že ich sprevádza pán Shirley. Nik si nevšímal nič. Mali svoje vlastné problémy.

„Ako ste to mysleli madam?“ Nervózne sa spýtal a znova jej vytrhol kufor.

„Pane,“ vzdychla Amélia a zhlboka sa nadýchla. Tuho rozmýšľala nad tým, čo mu povedať a ako to povedať. „Naozaj vás nechcem uraziť, ale som už veľmi unavená z takej dlhej cesty a rada by som si oddýchla a dobre sa najedla. Prepáčte mi, ak som nezdvorilá, ale nemám náladu a ani silu sa s niekým škriepiť.“

„Samozrejme. Prepáčte mi moju trúfalosť a neodbytnosť.“

Amélia prikývla, akože ospravedlnenie prijíma, avšak červeň z tváre a zrýchlený dych nezmizli.

„Odkiaľ ste prišli, ak sa smiem spýtať?“ Spýtal sa Jack a zahľadel sa na deti, ktoré ledva kráčali.

„Z Francúzska.“ Stručne odpovedala. Nechcela nikomu rozprávať o sebe, o deťoch, o ničom. A hlavne nie takému nafúkancovi, akým bol Shirley. Ten sa však nedal len tak ľahko odradiť.

„Z Francúzska? Krásny kraj. A z ktorej časti?“

„Z Paríža.“

„Hm.. Paríž. Krásne mesto. Nie, nie krásne. Veľkolepé! A prečo ste prišli práve sem? Do Wilmingtonu? Zapadákova v Severnej Karolíne?“

„Pán Shirley..“

„Jack, prosím.“

„Pán Shirley, je to ten hotel?“ Spýtala sa Amélia a kývla hlavou na veľkú budovu, ktoré sa pred nimi črtala. Shirley s nechuťou odvrátil zrak od jej zaujatej tváre na miesto, kde ukazovala rukou.

„Áno madam. To je váš hotel.“ Šepol a pokorne kráčal pred ňou. Už sa jej nechcel nič spytovať. Aj tak vedel, že dnes sa veľa toho nedozvie. Pred bránou zastali.

„Naozaj vám ďakujem pane, ale dnu už pôjdem sama.“

„Samozrajme.“ Prikývol Shirley a podal jej kufor. Amélia sa usmiala a vzala deti za ruku.

„Dovidenia.“ Pozdravila a odchádzala. Pomaly, akoby čakala, kedy sa jej na to opýta.

„Madam, nemohol by som pre vás prísť zajtra ráno? Trocha by som vám robil sprievodcu a poukazoval by som vám to tu.“

Amélia zastala, ale neobrátila sa. Znova sa jej nahrnula červeň  do tváre a nemala odvahu odhaliť svoje vzrušenie, preto len prikývla. Shirley sa zvrtol a rezko odkráčal preč.

„Amy, tebe sa ten pán páči?“ Spýtalo sa chlapča a zatriaslo jej rukou.

Nie, braček, nepáči. Je iba milý.“ Šepla a pohladila ho po zlatistých vláskoch.