luni

Prechádzal som sa po zemi plnej listov a premýšľal. Naozaj existovala? Alebo som sa zaľúbil do prízraku nebezpečne sa plaziaceho pri mojich nohách? Nevedel som prísť na to, čo sa to so mnou deje. Vietor mi jemne ofukoval tvár tak, ako kedysi ona. Hladil ma a šepkal tie najsladšie slová. Presne tak ako ona. Predstavil som si jej nezábudkovo modré oči a zlatisté vlasy, ktorých prameň jej vždy neposlušne padal do očí. A ja som ho s toľkým vzrušením dával preč. Nebola ako ostatné. Jej našpúlené pery mi vždy dávali istotu, že tu budú iba pre mňa. Po líci mi stekala slza. Rýchlo som ju utrel, aby ju nezbadali okolo prechádzajúce teenagerky, ktoré sa za mojím chrbtom začali nepríjemne chichotať. Už som nevládal ďalej chodiť. Posadil som sa na lavičku stojacu neďaleko od jazera a zatvoril oči. Pomaly som zhlboka dýchal a vrátil sa vo svojich myšlienkach o mesiac dozadu..

Zazvonil mi budík. Lenivo som vytiahol ruku spod periny a plesol po ňom. Obrátil som sa na druhý bok. Bola tam. Viečka mala zatvorené, teda ešte spala. Pohľadom som preletel po jej bledučkej koži. Musel som sa jej dotknúť. Pomaly som sa približoval rukou k jej odhalenému plecu. S každým milimetrom moje vzrušenie rástlo. Už som sa jej skoro dotýkal, keď sa zrazu zamrvila a otvorila oči. Utápal som sa v nich. Moje vzrušenie vzrástlo ešte viac. Obaja sme ležali oproti sebe a dlho na seba hľadeli. Robievali sme to tak každé ráno a to každé ráno nás dokonale spojilo. Nemohlo byť nič krajšie ako jej opojný pohľad. Neodvážil som sa uhnúť, pokorne som čakal, kedy to spraví ona. A spravila to. Prisunula sa ku mne bližšie a prisala sa k mojim perám. Bozky som jej rovnako opätoval. Bola pre mňa všetkým, mojou jasnou hviezdou na oblohe, ktorá mi ukazovala smer.

„Mali by sme vstať.“ Šepla a vyliezla z postele von. Nechcel som, aby odišla, tak som sa jedným pohybom posadil a stiahol ju nazad.

„Nikam mi nepôjdeš.“ Usmial som sa a pobozkal ju. Chcel som ju cítiť, každý jej záhyb. Cítiť, že ja som ten jediný. Pomaly som sa do nej vnáral a s každým jej vzdychom som bol bližšie k raju. Miloval som ju, akoby to bolo naposledy. Akoby som niečo tušil. Potom odišla do práce. Celý deň som sa potuloval zašitými uličkami mesta a čakal na jej návrat. Vždy, keď okolo mňa prešla nejaká slečna, videl som ju v nej. Stále som ju mal pred sebou. Jej božské tvary, každú krivku jej dokonalého tela. Vyžíval som sa v predstave, ako ju držím nahú v náručí a ona mi nemá kam ujsť. Pozrel som sa na hodinky, ktoré mi darovala na naše výročie svadby. Bolo už šesť. „Najvyšší čas ísť domov,“ pomyslel som si a pomaly som kráčal späť.

„Už som doma!“ Zakričal som odo dverí hneď, ako som vošiel. No nik mi neodpovedal. Zdalo sa mi to čudné, tak som sa pozrel znova na hodiny. Bolo už priveľa, mala byť doma. Potichu som šiel do obývačky. Nebola tam. Prešiel som plynulo do kuchyne, no ani tam som ju nenašiel. Srdce mi začalo nevýslovne búšiť. Tak veľmi som sa bál. Pomaly som pristúpil k dverám od spálne a otvoril ich. Kameň mi spadol zo srdca, keď som ju uvidel v posteli. Spala. Prikradol som sa k nej a nežne ju pobozkal na čelo. Zhodil som zo seba všetko oblečenie a ľahol si pri ňu. Oči sa mi zatvárali samé od seba. Ani som nevedel ako a zaspal som. Ráno ma zobudil rachot. Niečo sa dialo u susedov. Nechcelo sa mi ani pohnúť, no prvá myšlienka na jej pohľad ma prebrala. Otvoril som oči a vzápätí sa posadil rýchlosťou blesku.  Prvý krát po troch rokoch tam nebola. Rýchlo som sa obliekol a vyšiel von z izby. Na stole v kuchyni som mal prichystané raňajky a lístok od nej. „Dnes zostaň doma, musím ti niečo povedať.“ Zošuchol som sa na stoličku a myslel na to najhoršie. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok. Podvádza ma? Čo mi chce také dôležité povedať, že tu musím ostať a čakať? Spravil som niečo? Chce ma opustiť? Čo sa deje? Strnulo som sedel a čakal. Sekundy boli ako minúty, minúty ako hodiny. Nevedel som sa sústrediť na nič iné ako na ňu. Nervózne som si klopkal po stole a čumel na hodiny visiace na stene. Zrazu buchli dvere. Strhol som sa, no nemal som síl a ani odvahy postaviť sa. Tak som iba čakal, kým príde ona. A prišla. Ladne vplynula dnu s tajomným úsmevom na tvári. Podišla ku mne a kľakla si, aby mi videla priamo do tváre. Bol som pripravený na všetko. Prikývol som a ona šepla: „ Zlatko, veľmi ťa milujem a je to pre mňa ťažké. Nevedela som, že sa to stane, neplánovala som to. Aj mňa to zaskočilo..“ Zmĺkla. V hrdle som mal obrovskú hrču, ktorá mi bránila čokoľvek povedať, dokonca prehĺtať. „Ale myslím, že nás to môže viac spojiť,“ pokračovala a postavila sa. „Som tehotná.“ Vyhŕkla zo seba tak rýchlo, že som si to v prvom momente ani neuvedomil. Stála nado mnou a čakala na moju reakciu. „MILUJEM ŤA!“ Skríkol som, keď mi v hlave všetko zapadlo tam, kde malo a schytil som ju do náručia. Spravila ma najšťastnejším mužom na svete. To bol posledný šťastný moment, ktorý sme spolu prežili. Ešte v ten večer doma odpadla. Myslel som, že to nie je nič vážne, no pre istotu som zavolal sanitku. Prišli tak rýchlo, ako mohli a odviezli mi ju preč. Celú noc som presedel na pohotovosti a modlil sa. Za ňu a za moje dieťa. Zavčas rána ku mne prišiel doktor. Vysilene som na neho pozeral, keď mi to hovoril. Nevedel som sa ani pohnúť, nemyslel som, v tej chvíli som vo vnútri zomrel. Vraj má nádor na mozgu a už sa nedá nič robiť. V priebehu mesiaca zomrie.

„ Ale veď bola úplne zdravá..“ Šepol som a krútil hlavou. Doktor na mňa súcitne pozrel, potľapkal ma po pleci a odišiel. Musel som sa vzchopiť. Nazbieral som všetku svoju silu a vošiel za ňou do izby. Ležala tam napojená na množstvo hadičiek. Bola taká bezmocná. Z očí sa mi vyvalili prúdy sĺz, studené, plné bolesti. Nemohol som tam zostať dlhšie. Odišiel som sa domov zmieriť s ranou osudu, ktorá ma zasiahla na najcitlivejšom mieste. Každý ďalší deň som za ňou chodieval a sedával pri jej posteli. Viedli sme dlhé rozhovory o živote, o láske, o smrti. Pomohla mi pochopiť, že neodchádza navždy a že je šťastná. Ďakovala mi za život, ktorý so mnou prežila a aj keď už bola v štádiu, keď bola na silných analgetikách, videl som jej na očiach ako sa netrápi a dodávala mi odvahy. Jedného dňa som za ňou prišiel ako vždy, no sestry mi povedali to, na čo ma ona pripravovala. Bola mŕtva. No ja som bol šťastný. Vedel som, že teraz je jej už dobre. Pohreb mala malý, tichý. Zomrela dôstojne s mojím dieťatkom v lone..

Otvoril som oči a pomaly sa postavil. Kráčal som naspäť domov, tam, kde som prežil najkrajšie roky svojho života. Ešte stále ju milujem, denne na ňu myslím a slávim naše výročie. A chodím sem, na lavičku pri jazero, kde cítim jej blízkosť najviac. Pretože ako mi raz povedala: „Keď  umriem, nezabudni. Premením sa na zem, po ktorej budeš chodiť, na vodu, ktorú budeš piť a na vzduch, ktorý budeš dýchať. Budem navždy s tebou a v tebe..“