luni

Tma. Hmlisté sivé tiene sa tiahli ponad moju hlavu. Objímali ma, vábili. Počula som zreteľne ich hlas. Chcela som skočiť. Ľahko sa odraziť a padať hlboko do víru bezradných myšlienok plných bezvýznamných odpovedí. No nesmela som. Ticho som sedela na studenom mramorovom náhrobku a v ruke som držala žiletku. Aký krásny pocit mať v rukách moc nad životom. Rozhodovať či žiť alebo nežiť. Bola mi zima, no cítila som, ako mi v tele prúdi horúca krv. A už nechcela ďalej prúdiť. Tak ako som počula ju, počula som aj svoju dušu. Bola unavená. Tak veľa problémov z nej urobilo plachetnicu na rozbúrenom mori. Bolo mi zle. Už som nevládala ani držať hlavu. Tak ako fúkal vietor, tak mi ona padala zo strany na stranu. Ťažko som pregĺgala, nerozmýšľala som. Nebolo nad čím, bola som utýraná.

Svet sa zmenil. Môj subjektívny názor.. Moja averzia voči všetkým a všetkému vyvrcholila a zo mňa sa stala troska. Vyvrheľ spoločnosti. Tak veľmi som chcela plakať, no slzy sa vyparili. Každú sekundu bola žiletka bližšie k zápästiu. Aký krásny pocit. Mať v rukách moc nad životom..

Adrenalín stúpal, cítila som sa byť voľná. Konečne som mohla spraviť niečo pre seba. Niečo, čo naozaj chcem! Nik tam v ten moment nebol, nik ma nevidel, nevytrhol žiletku. A ja som ju s úsmevom prikladala k dlani a pozdĺžne ju ťahala dole, dole, dole.. Bolelo to, bože, ako veľmi. Ale bola som šťastná. Spadla som na zem a schúlila sa do klbka. Ruku som si položila pred tvár a užasnuto sa pozerala ako sa mi z rany rinie horúca krv. Už som necítila bolesť. Pomaly sa mi zatvárali oči. Snívalo sa mi o mojom živote. Detstve, puberte, „dospelosti“. O mojej prvej detskej láske, prvom bozku, prvom klamstve, prvej hádke, o prvom milovaní. Vedela som, že je koniec, no neľutovala som to. Konečne som mohla roztiahnuť krídla a letieť voľne ako vták...